Prvá a posledná

Jeden žiak, ktorý sa už cítil byť majstrom, sa jedného dňa rozhodol, že je načase, aby spísal svoje hlboké vedomosti a zanechal ich ľudstvu. Sadol si, zobral si pero a papier a napísal prvú vetu:

„Smrť, tvoje meno je Pýcha.“

Niekoľkokrát si tu vetu nahlas prečítal a zdala sa mu, že je dokonalá. Rýchlo bežal a citoval ju svojim známym. Potom ju ešte napísal viackrát a rozosielal ju ďalším známym zarámovanú so svojim podpisom. Svoju vetu si nechal vymaľovať ozdobným písmom a zavesil si ju do všetkých izieb svojho domu. Každému návštevníkovi ju ukazoval a sám vydržal hodiny sedieť a kochať sa ňou. Roky plynuli a žiak už žiadnu ďalšiu vetu nenapísal. Aj tak sa okolo neho vytvorila skupina priaznivcov, ktorí ho obdivovali pre tu jednu vetu. A tak sa dočkal aj role majstra a preslávil sa. Keď umieral, bol obklopený žiakmi a pozeral sa, ako veľakrát predtým, na tú jednu vetu, ktorá visela v jeho izbe.

Pozeral sa na ňu, dlho a v tichosti a na jeho tvári sa zračilo prekvapenie. Potom na vetu ukázal a povedal svojim žiakom: „Škoda, že som ju pochopil až teraz.“

Potom si nechal podať pero a papier a napísal svoju druhú a poslednú vetu:

„Šťastní sú tí, ktorí spoznajú svoju pýchu skôr než svoju smrť.“

Strach z utopenia

Majster so svojimi žiakmi šli na výlet. Keď si potrebovali odpočinúť, sadli si k brehu jednej rieky, ktorá tiekla strmo dole.

Jeden zo žiakov sa spýtal, „Majster, keby som sa teraz šmykol a spadol dolu do rieky, utopil by som sa?“

Majster mu odpovedal, „Neutopíš sa keď padneš do rieky, utopíš sa, ak v nej ostaneš.“

Prečo?

Stalo sa, že žiaci veľmi obdivovali svojho majstra - doslova ho zbožňovali.
Raz jeden žiak nabral odvahu a opýtal sa majstra: „Povedz mi, ó majstre, prečo si prišiel na tento svet?“
Majster sa pozrel na žiaka a odvetil: „Aby som bláznov ako ty naučil, že nemajú márniť čas zbožňovaním majstrov.“

Recesia

Jeden muž žil v jednom veľkom americkom meste. Na živobytie si zarábal predajom hot dogov. Nemal veľmi dobré uši, preto nikdy nepočúval rádio. Oči mu tiež poriadne neslúžili, preto nečítal nikdy noviny, ani nepozeral televíziu.



Jeho hot dogy boli naozaj dobré, a preto vyvesil naokolo tabuľky, aby to ľuďom oznámil. Stále viacej ľudí si uňho kupovalo jeho vynikajúce hot dogy. Preto objednával stále viac párkov a zakrátko si kúpil aj väčšiu pec. Nakoniec potreboval aj pomocníka a opýtal sa svojho syna, ktorý študoval na univerzite.

Keď počul syn o plánoch svojho otca, zalomil rukami a zvolal: „Otec, čo si nepočúval rádio? Nepozeral si televíziu? Máme obrovskú recesiu! Všetko ide dolu vodou...“.

Nato si otec povedal: „Môj syn chodí na univerzitu. Číta noviny, počúva rádio, pozerá televíziu – on to musí vedieť.

Zredukoval teda svoje objednávky, zvesil svoje reklamné tabule a prestal vychvaľovať svoje hot dogy: „Tú námahu si môžem ušetriť“, myslel si.

Prakticky za noc sa jeho obchod zrútil.

O niekoľko dní povedal otec svojmu synovi: „Mal si pravdu. Nachádzame sa naozaj v obrovskej recesii.“

Farmárov kôň

Jedného dňa utiekol farmárov kôň. Susedia sa zišli a prišli ho poľutovať, keďže to nasvedčovalo nešťastiu. On len však povedal „Stalo sa.“

Na druhý deň sa kôň vrátil a priviedol spolu šesť ďalších divých koňov. Opäť sa zišli susedia a rozprávali, aké má farmár šťastie. On povedal len, „Stalo sa.“

Nasledujúci deň sa jeho syn pokúšal osedlať a jazdiť na jednom z divokých koňov. Ten ho však zhodil a syn si zlomil nohu. Susedia prišli a hovorili o nešťastí. Farmár povedal, „Stalo sa.“

Na ďalší deň prišli vojaci, ktorý povolávali mladých ľudí do armády, ale keďže mal farmárov syn zlomenú nohu, nezobrali ho. Keď zasa prišli susedia, rozprávali aké mal farmár šťastie.

Ten však povedal to čo vždy, „Stalo sa.“

Zmenil názor

Na otvorenom mori sa nachádzala vojnová loď. More bolo nepokojné a pre hustú hmlu bolo zle vidieť.


Krátko po zotmení hlásil námorník z vyhliadkovej veže: „Svetlo, pravý bok lode vpredu!“

„Stojí alebo sa hýbe proti nám?“ opýtal sa kapitán.

Námorník odpovedal: „Stojí, kapitán.“

Loď teda mala nebezpečný kurz, hrozila kolízia s druhou loďou.

Kapitán zakričal signalistovi: „Pošlite tej lodi signál: Máme kolízny kurz, odporúčam zmeniť kurz o 20 stupňov.“

Späť prišiel signál: „Odporúčam vám zmeniť kurz o 20 stupňov.“

Kapitán povedal: „Hláste: Ja som kapitán, zmeňte kurz o 20 stupňov.“

„Ja som poddôstojník“, bola odpoveď. „A vy by ste mali svoj kurz zmeniť o 20 stupňov.“

Teraz už bol kapitán veľmi nahnevaný. Kričal: „Signalizujte, že som vojnová loď. Nech zmení kurz o 20 stupňov.“

Okamžite prišla odpoveď: „Ja som maják.“

Vojnová loď zmenila kurz.

Kôš starého muža

Bol raz jeden chlapec. Bol sirota a putoval z dediny do dediny, hľadajúc stále niečo pod zub a strechu nad hlavou. Jedného dňa stretol starého muža, ktorý tiež putoval z dediny do dediny. Rozhodli sa, že pôjdu ďalej spolu.

Starec niesol veľký, starý prútený kôš s prikrývkou. Musel byť poriadne ťažký, pretože starec sa pod jeho ťarchou veľmi hrbil a občas zhlboka vzdychol. Keď raz oddychovali pri potoku, postavil vyčerpaný muž svoj kôš na zem.
Chlapec sa ho opýtal: „Mám ti ten kôš niesť?“
„Nie“, povedal starec, „ten kôš si musím niesť sám. Nemôžeš ho niesť za mňa.“
„A čo je v tom koši?“ opýtal sa chlapec, ale nedostal odpoveď.
Mnoho dní takto spolu putovali. V noci, keď si starec myslel, že chlapec spí, prehrabával sa vo svojom koši a ticho sa so sebou rozprával.
Nadišiel deň, keď starec nemohol ísť ďalej. Ľahol si na posledný odpočinok a prehovoril k chlapcovi: „Chcel si vedieť, čo je v mojom koši, pravda? Nuž, v tomto koši sú všetky veci, ktoré som si o sebe myslel a ktoré boli len klam. Sú to kamene, ktoré sťažovali moju cestu. Na svojom chrbte som nosil ťarchu každého kamienka pochybnosti, každého zrnka neistoty a každého míľnika pochybenej cesty, ktoré som počas svojho života nazbieral. Nebyť ich, mohol som zájsť vo svojom živote oveľa ďalej. Namiesto toho, aby som uskutočnil svoje sny, prišiel som potiaľto.“ Potom zatvoril oči a zomrel.
Chlapec podišiel ku košu a zdvihol prikrývku. Kôš, ktorý starca celý dlhý čas tak tlačil k zemi, bol prázdny.

Príbeh Siuxských indiánov

Stvoriteľ privolal všetky stvorenia a povedal, „Chcem niečo schovať pred ľuďmi, pokiaľ nebudú na to pripravení. Je to vedomie, že sú tvorcovia vlastnej reality.“ Orol vraví, „Daj to mne, ja to vezmem na Mesiac!“

Stvoriteľ vraví, „Nie. Jedného dňa tam vyletia a nájdu to.“
Losos vraví, „Zahrabem to na dne oceánu.“
„Nie. Tam pôjdu tiež.“
Byvol vraví, „Zahrabem to v širokých pláňach.“
Stvoriteľ vraví, „Dostanú sa aj pod kožu Matky Zeme.“
Prastarý krtko, ktorý žije v hrudi Matky Zeme, ktorý nemá zrak, ale vidí veľa, hovorí, „Vlož to do ich vnútra.“
A Stvoriteľ povedal, „Nech sa tak stane.“

Špendlík

V malej dedine v tajge žil starý múdry muž. Jedného dňa ho obyvatelia dediny videli, ako chodí po námestí a niečo hľadá. Zakrátko bola pri ňom skoro celá dedina.


Všetci mu chceli pomôcť hľadať.
Jeden muž sa opýtal starca: "Čo si vlastne stratil?"
"Môj najkrajší špendlík" odpovedal starec.
Všetci obyvatelia pozorne hľadali starcov špendlík.
Po nejakom čase sa ho jeden z nich opýtal: "Môžeš nám povedať, kde presne si ten špendlík stratil?"
"Ale áno, v mojej izbe."
Keď počuli jeho odpoveď, všetci prestali hľadať a prekvapene sa pozreli na starca.
Starec sa na nich tiež pozrel a pomaly, rozvážne povedal: "Chcel som vám len názorne ukázať, čo robíte. Hľadáte vonku, to čo ste stratili vnútri. Tam to nikdy nenájdete."

Tieň

Na kraji lesa stál strom. A ako všetko na svete mal aj tento strom svoj tieň. Keď svieti slnko, možno tieň veľmi dobre vidieť. V noci tieň spal v mesačnom svite. Ale ráno, keď vyšlo slnko, zobudil sa a tešil sa na deň.

Bolo to veľmi zaujímavé, pretože ráno bol tieň veľmi dlhý, cez obed pomerne krátky a večer, predtým než išiel spať, bol zasa veľmi dlhý. Ale bolo tu ešte veľa iných zaujímavostí:
Na jar sa tieň často menil: najprv sa zväčšovali listy a potom sa na zemi objavili tiene kvetov.
V lete sa kvety zmenili na veľké gule, pretože to bola jabloň – ale to tieň nevedel.
Na jeseň sa tieň nevedel dočkať: „Hneď sa to stane, hneď sa to stane,“ hovoril si, „najprv zo mňa odletí malý kúsok a potom poletí stále viacej ďaleko do sveta.“ To padali listy zo stromu.
A v zime, to už tiež vedel, sa tenké tiene konárov menili zrazu na hrubé a vyzerali, akoby boli zabalené do vaty. To bol, samozrejme, sneh, ktorý ležal na konároch.
Tak si tieň žil deň za dňom veľa rokov a bol veľmi spokojný.
Jedného dňa sa v jeho živote stalo niečo celkom nové. Priblížil sa tieň nejakého človeka, sadol si pod strom a potom išiel ďalej. Tieň sa zamyslel a zrazu si veľmi želal, aby mohol tiež odísť a spoznať šíry svet.
A pretože bol veľmi smutný, prišla k nemu lesná víla a opýtala sa ho: „ Milý tieň jablone, prečo si taký smutný?“ „Aj ja by som chcel odísť a poznávať svet“, odpovedal tieň.
Lesná víla mu povedala: „Keď si to tak veľmi želáš, staň sa tieňom toho človeka. Ale nezabudni: môžeš len 3-krát zmeniť svoju podobu. Na tretíkrát zostaneš navždy tým tieňom, ktorý si si vybral. Chceš teraz – ako prvé želanie – odísť s tým človekom?“
Tieň dlho neváhal a povedal: "Áno, chcem. Chcem ísť preč.“ A tak sa stalo.
Išiel teda ako tieň človeka okolo lesa, po dlhej ulici až nakoniec prišiel do veľkého mesta. Bolo tu naozaj na čo pozerať a tieň sa tešil, že odišiel. Po nejakom čase sa mu to však prestalo páčiť, pretože mohol len zriedkakedy spávať. Lebo v meste bolo stále svetlo a mesiac takmer nebolo vidno.
Jedného dňa uvidel vežiak – bol to najvyšší dom v meste a svietil naň aj mesiac. Pomyslel si: „Keby som tak mohol byť tieňom tohoto vysokého domu, to by bola krása.“ Tu si spomenul na svoje tri želania a povedal: „Lesná víla..., mojím druhým želaním je, aby som sa stal tieňom tohto domu.“ A tak sa stalo.
Odteraz bol najväčším tieňom v meste a bol na to veľmi hrdý. Ale po dlhom čase si hovoril: „Je to predsa len nuda. Som tu síce najväčší, ale som stále len štvorcový a nič sa nemení.“
Tak si želal, aby bol jedným z rýchlych tieňov áut dolu na ulici. Potom by sa mohol všade rýchlo dostať.
Ale potom si pomyslel: „ Už mám len jedno želanie. Musím si dobre premyslieť, akým tieňom chcem byť.“
A znovu si spomenul na jabloň a na to, aké tam bolo všetko pekné. Stále sa tam niečo dialo: vietor, ktorý hýbal konáre, štyri ročné obdobia, keď na jar rástli listy a kvety, v lete jablká a na jeseň tu boli listy, ktoré mohli lietať a v zime konáre pokryté snehom. A potom tu boli ešte včely a vtáky, ktoré prichádzali na návštevu.
A zrazu dobre vedel, čo chce a nahlas zavolal: „Lesná víla, lesná víla, tak veľmi si želám, aby som zasa mohol byť tieňom jablone!“
A len čo to vyslovil, bol opäť pri svojej jabloni. Bol taký šťastný, že aj strom to zbadal a len kvôli nemu ešte viac vyrástol a opeknel.

Prehliadnutie

Putoval majster a žiak. Majster šiel pravidelným, sústredeným krokom. Zato žiak sa každú chvíľu niekde zabudol, na niečo sa zakukal a potom majstra dobiehal.

Tu sa zastavil pri rozkvitnutej lúke. Po nejakej chvíli majstra dobiehal volajúc: "Majstre, majstre, to bol ale krásny motýľ! Vy ste ho nevidel?"

Inokedy zasa prechádzali okolo paláca, z ktorého práve vychádzal vládca s veľkolepým sprievodom. Majster šiel ďalej svojou cestou, ale žiak sa zastavil a uchvátený sledoval sprievod, pokiaľ celý nezmizol v ohybu cesty. Potom sa ponáhľal, aby dohnal majstra a volal: "Majstre, majstre, to bol ale nádherný sprievod! Vy ste ho nevidel?"

A inokedy zasa prešli okolo mnícha rozjímajúceho pod stromom pri ceste. Žiak pri ňom ostal stáť a so záujmom pozoroval jeho dôstojný zjav. Keď opäť dobiehal majstra, volal na neho: " Majstre, majstre, to bol určite svätý muž! Aká múdrosť z neho vyžarovala. Vy ste ho nevidel?"
A tak to šlo celý deň.

Neskôr pri večeri sa žiak dychtivo opýtal majstra: "A majstre, kedy poznám Boha?"
Majster sa šibalsky usmial a hovorí: "Šiel s nami celú cestu. Ty si ho nevidel?"

Na cestách

Jeden mladý muž cestoval cez Poľsko a navštívil rabbiho, ktorý bol známy pre svoju múdrosť. Tento rabbi býval v jednej skromnej chalupe, ktorá mala len jednu izbu.

Okrem plno kníh, jedného stola a sedačky nemal žiaden nábytok.
Mladý cestovateľ sa ho spýtal, „Kde máš všetok nábytok?“
„A kde je tvoj?“, spýtal sa ho rabbi.
„Môj?“, spýtal sa cestovateľ udivene, „Ja som tu len prechodne!“
„Ja tiež,“ odpovedal rabbi „ja tiež.“

Nebo alebo peklo

Keď muž zomrel, ocitol sa na krásnom mieste. Iný muž, oblečený v krásnom šate, prišiel k nemu a povedal: „Som vám k dispozícii. Môžete mať všetko, čo si želáte – jedlo, aké len chcete, domy, autá – akýkoľvek majetok.


Muž sa tešil a užíval si nový majetok a chutné jedlá.
Po nejakom čase sa začal nudiť a zavolal si krásne oblečeného muža.
Nechcem už nijaký ďalší majetok a nechcem už nič jesť. Potrebujem nejakú úlohu. Akú prácu mi môžeš dať?
Tu pokýval ten druhý hlavou a povedal: „Je mi to ľúto, ale toto želanie vám nemôžem splniť, pretože tu nie je pre vás nijaká práca."
Nato zvolal muž: „Tak čo mám robiť? Veď to by som mohol byť rovno aj v pekle!“
A ten druhý mu potichu povedal: „A čo myslíte, kde sa nachádzate?!“

Ako sa do lesa volá...

Pred bránami mesta sedel raz starý muž. Každý, kto chcel ísť do mesta, musel prejsť okolo neho. Jeden cudzinec sa zastavil a opýtal sa starca: „Povedz mi, akí sú ľudia v tomto meste?“


„Akí boli tam, kde ste boli naposledy?“ opýtal sa ho starec.
„Úžasní. Cítil som sa tam veľmi dobre. Boli priateľskí, veľkorysí a veľmi ochotní, keď bolo treba pomôcť.“
„Tak asi takí budú aj tu.“
Potom sa zastavil pri starcovi iný cudzinec.
Aj on sa ho opýtal: „Povedz mi starec, akíže sú ľudia tu v meste?“
„Akí boli tam, kde ste boli naposledy?“
„Strašní. Boli hašteriví, nepriateľskí, nikto nikomu nepomohol.“
„Obávam sa, že takí istí budú aj tu“, odpovedal mu starec.

Nebo a peklo

Jeden veľmi bojovný a agresívny samuraj vyzval jedného zenového majstra, aby mu vysvetlil, čo je nebo a čo peklo. Múdry mních mu pohŕdavo odpovedal „Ty nie si nič iné, ako surovec. S tebou sa ja baviť nebudem!“

Týmito slovami sa dotkol samurajovej cti a on sa veľmi nahneval. Vytiahol svoj meč a zakričal na mnícha „Za tvoju opovážlivosť zomrieš!“
„Toto“, povedal mu mních, „je peklo.“
Ohromený pravdou, ktorú mu mních povedal o jeho hneve, sa samuraj upokojil. Zastrčil svoj meč a poďakoval sa mníchovi za jeho vysvetlenie.
„A toto“, povedal mních „je nebo.“

Muž na ostrove

Žil raz jeden muž na malom ostrove. Jedného dňa cítil, že sa ostrov pod ním trasie. „Nemal by som niečo urobiť?“ pomyslel si. Ale keď sa ostrov prestal triasť, rozhodol sa, že ešte počká a uvidí.

O niečo neskôr sa odlomil kus pobrežia a zrútil sa s rachotom do mora. Muž sa znepokojil.
„Nemal by som niečo urobiť?“ pomyslel si. Ale pretože mu ten kúsok zeme veľmi nechýbal, rozhodol sa ďalej čakať – veď potom uvidí.
Zakrátko sa zrútil aj druhý kus jeho ostrova do mora. Teraz sa muž naozaj zľakol.
„Nemal by som niečo urobiť?“ pomyslel si muž. Keď sa však nič viac nestalo, rozhodol sa, že predsa len ešte počká.
„Doteraz“, hovoril si, „dopadlo všetko dobre.“
Netrvalo dlho a celý ostrov zmizol v mori a s ním aj muž, ktorý na ňom býval.
„Asi som mal naozaj niečo urobiť“, bola jeho posledná myšlienka, predtým než sa utopil.

Na trhu

Jedna žena mala sen. V tomto sne navštívila trhovisko. V strede celého trhu mal svoj stánok aj Boh. „Čo tu predávaš?“, spýtala sa žena Boha.


Boh odpovedal „Všetko, čo si tvoje srdce zaželá.“
Tomu nemohla žena ľahko uveriť. Dlho rozmýšľala a rozhodla sa, že si vypýta to najlepšie, čo si len človek mohol zaželať.“
„Ja chcem mier vo svojej duši, šťastie a lásku! Chcem byť múdra a nechcem sa nikdy báť!“, povedala žena Bohu. „A to nie len pre seba, ale pre všetkých ľudí!“
Boh sa zasmial. „Myslím, že si mi nerozumela. Ja tu nepredávam plody, ja predávam semená.“

Chudobní ľudia

Jedného dňa zobral muž svojho syna na dedinu, aby mu ukázal, ako žijú chudobní ľudia. Otec a syn strávili jeden deň a jednu noc na farme jednej veľmi chudobnej rodiny. Keď sa potom vrátili domov, spýtal sa otec svojho syna, „Ako sa ti pozdával tento výlet?“

„Bolo to veľmi zaujímavé!“, odpovedal syn.
„A videl si ako chudobný môžu ľudia byť?“
„Áno otec! Videl som to.“
„A čo si sa naučil?“, spýtal sa otec. Syn odpovedal, „Videl som, že mi máme jedného psa a oni majú štyroch. My máme jeden bazén, ktorý siaha až po stred našej záhrady a oni majú jazero, ktoré nemá konca. My máme veľké lampy v našej záhrade a oni majú hviezdy. Naša terasa siaha až po záhradu pred naším domom, oni majú celý horizont.“
Otec nemal slov. Syn nakoniec ešte dodal, „Ďakujem otec, že si mi ukázal aký sme chudobní.“

Ostrov citov

Kedysi dávno existoval krásny, malý ostrov. Na tomto ostrove mali svoj domov všetky ľudské city: Býval tu Humor a Dobrá Nálada, Smútok i Osamelosť, Šťastie aj Poznanie a celé to množstvo iných citov. A samozrejme, že tam žila aj Láska.

Jedného dňa prekvapila city správa, že ostrov sa potápa. Všetci si rýchlo pripravili lode, aby mohli ostrov včas opustiť. Len Láska čakala do poslednej chvíle, pretože svoj ostrov veľmi milovala.
Krátko predtým, ako sa ostrov potopil, prosila ostatných, aby jej pomohli: „Bohatstvo, mohlo by si ma zobrať so sebou?“, opýtala sa Bohatstva, práve keď sa chystalo vo svojej luxusnej lodi opustiť ostrov.
„Nie, nemôžem. Mám na svojej lodi veľa zlata, striebra a drahých kameňov. Nemám tu už pre teba miesto.“ Nuž sa Láska opýtala Hrdosti, ktorá plávala okolo na nádhernej lodi. „Hrdosť, prosím ťa, mohla by si ma ty zobrať so sebou?“
„Láska, nemôžem ťa vziať ", odpovedala Hrdosť, „u mňa je všetko dokonalé. Ty by si mohla narušiť môj poriadok a poškodiť moju krásnu loď.“
A tak sa Láska obrátila na Smútok: „Smútok, prosím ťa, zober ma so sebou.“
„Ach, Láska,“ odvetil Smútok, „ja som taký smutný, presmutný, že musím zostať sám.“
Keď išla okolo Dobrá Nálada, bola taká spokojná a rozjarená, že ani len nepočula, že na ňu Láska volala.
Zrazu však na ňu zavolal nejaký hlas: „Poď Láska, ja ťa vezmem na svoju loď.“
Láska bola taká šťastná a vďačná, že sa celkom zabudla opýtať svojho záchrancu na meno.
Neskôr sa Láska spýtala Poznania: „Poznanie, nevieš mi, prosím ťa, povedať, kto mi to vtedy pomohol?“
„Samozrejme, že viem,“ povedalo Poznanie, „bol to Čas.”
„Čas?“ opýtala sa prekvapená Láska. „Prečo mi pomohol práve Čas?“
A Poznanie odpovedalo: „Pretože len Čas rozumie, aká dôležitá v živote je Láska.“

Uvidela Lásku

Jedna žena trocha silnejšej postavy sa zoznámila s duchovným Majstrom Tatrawadarsim. Popri tom s ním hovorila o svojom tele a o tom, ako moc by chcela poznať, vidieť Lásku, o ktorej si myslela že sa jej vyhýba...

Majster sa jej na to ponúkol, že jej môže Lásku UKÁZAŤ, avšak pod podmienkou, že to bude brať vážne, pretože ináč by všetka námaha bola bez plnohodnotného úžitku. Na to ona žena uistila Majstra... že bude všetko brať vážne. Majster jej teda rozkázal zavrieť oči a odprevadil ju ďaleko... do nejakej budovy... a v nej do jednej z miestností.
Tam Majster vydal rozkaz k otvoreniu očí.
Miestnosť nebola obyčajná... bola to ZRKADLOVÁ SÁLA .

Somár v studni

Jedného dňa farmárov somár padol do studne. Zviera nariekalo dlhé hodiny, zatiaľ čo sa farmár snažil zistiť, čo robiť. Nakoniec sa rozhodol, že somár je už starý, studňu treba opraviť, a aj tak mu už nikto nepomôže. Pozval teda všetkých susedov a každý zobral do ruky nejakú lopatu.

Naberali zeminu a zakopávali ňou studňu. Keď somár pochopil, čo sa deje, začal veľmi nariekať. Potom, bol každý prekvapený, keď zrazu prestal. Po nejakej chvíli sa farmár pozrel dolu a čudoval sa, keď uvidel somára, čo robí. S každým pádom zeminy na jeho chrbát sa somár potriasol, zhodil ju zo seba a potom sa ňu postavil. Zakaždým, keď naň padla zemina spravil to isté. Striasol ju zo seba a zakaždým bol o niečo vyššie. Ako ho tak zakopávali, zrazu sa stalo niečo čo nikto nečakal.
Čoskoro sa každý mohol čudovať, keď somár vyskočil zo studne a odpochodoval preč.
Život na teba bude hádzať veľa špiny, trik spočíva v tom, striasť ju zo seba a vykročiť po nej.

Stroskotanec

Jediný pozostalý, ktorý prežil potopenie lodi, skončil na malom neobývanom ostrove. Vrúcne sa modlil k Bohu, aby ho zachránil. Často sa pozeral k horizontu, či niečo neuvidí.

Vyčerpaný sa potom rozhodol, že si postaví malý príbytok, ktorý by ho bránil pred počasím a uschoval si aj to málo čo mu ostalo.
Ale jedného dňa, keď sa vracal potom ako zháňal potravu, uvidel svoj malý príbytok v plameňoch. Dym sa dvíhal vysoko k oblakom.
Stalo to najhoršie, všetko bolo preč. Zo zlosti a žiaľu skríkol, „Bože ako si mi to mohol urobiť!“
Na druhý deň, skoro ráno ho zobudilo trúbenie lode. Prišla aby ho zachránila.
„Ako ste ma tu mohli nájsť?“, spýtal sa vďačne zachránený.
„Videli sme váš dymový signál!“, odpovedal kapitán.

S koreňmi

Bol jeden muž, ktorý už dlhšiu dobu trpel veľkými bolesťami pravej ruky. Jedného dňa sa však rozhodol vyhľadať pomoc. Navštívil teda známeho lekára a hovorí: "Pomôž mi, doktor, veľmi ma bolí ruka."

Lekár mu prezrel ruku, podal liek, a pretože to bol dobrý lekár, ruka o chvíľu prestala bolieť.
Muž lekárovi poďakoval a s úľavou odišiel. Keď potom prišiel domov, tak tou uzdravenou rukou, rovnako ako veľakrát predtým, zbil svoju ženu. V tu chvíľu ho ruka opäť začala bolieť.
Zveril sa teda zo svojou bolesťou priateľom a tí mu doporučili, aby navštívil istého mudrca, o ktorom sa hovorilo, že je to človek čistého poznania. A pretože si ten muž nevedel dať rady, vydal sa ho navštíviť.
Prišiel k nemu a na otázku, prečo prišiel, povedal: "Už dlho ma veľmi bolí ruka, môžeš mi pomôcť zbaviť sa bolesti?"

Mudrc povedal: "Mal by som pre teba jeden liek. Možno ti bude zo začiatku pripadať horký. Ale ak ho budeš užívať úprimne, s láskou a s dôverou v srdci, stratí svoju horkosť a stane sa veľmi sladkým."
"Čo je to za liek?" dychtivo zvolal nemocný muž. "Daj mi ho, budem ho užívať!"
Mudrc pokračoval: "Nie je to žiadna medicína. Je to rada. Bež domov a odo dneška vždy, keď prídeš domov, tak tou boľavou rukou pohlaď svoju ženu. A uvidíš, že tvoja aj jej bolesť zmizne a už sa nevráti."

Hostia

Žena vyšla z domu a uvidela troch starých mužov s dlhými bielymi fúzmi sediacich vpredu na dvore. Nepoznala ich. Povedala: " Nemyslím, že vás poznám, ale musíte byť hladní. Prosím poďte a vezmite si niečo na jedenie."

"Je tu pán domu?" , opýtali sa. "Nie", odpovedala. "Potom nemôžeme vstúpiť", odvetili oni. Večer, keď sa manžel vrátil, žena mu povedala, čo sa prihodilo.
Choď a povedz im, že som doma a pozvi ich. Žena vyšla von a pozvala mužov dovnútra. “My nemôžeme spoločne vstúpiť do domu “, odpovedali. “Prečo nie?“, opýtala sa. Jeden z tých starých mužov začal vysvetľovať. Ukázal na jedného z nich a povedal: “ Jeho meno je Zdravie“, ukázal na druhého, “ tento sa volá Úspech a moje meno je Láska.“
Potom dodal: “Teraz bež a prediskutuj so svojím mužom, ktorého z nás chcete doma. Žena sa vrátila a povedala, čo počula. Jej manžel mal veľkú radosť. “ Aké milé !“, povedal. “Vzhľadom k tejto situácii pozveme Zdravie. Nech príde a naplní nám dom zdravím.“ Jeho žena nesúhlasila. “Drahý, prečo nepozveme Úspech?“ Babka, ktorá poslúchala na druhom rohu vbehla so svojím návrhom: “ Nebolo by lepšie pozvať Lásku? Náš dom by bol naplnený láskou !“

“Dajme na radu našej babky, povedal manžel svojej žene. Choď von a pozvi Lásku, bude to náš najlepší hosť. “ Žena vyšla von a opýtala sa tých troch mužov: “Ktorý z vás je Láska ? Poďte prosím a buďte naším hosťom.“ Muž menom Láska vstal a šiel dopredu k domu. Ostatní dvaja vstali tiež a nasledovali ho. Prekvapená žena sa opýtala Zdravia a Úspechu: “ Pozvala som len Lásku, prečo idete tiež ?“ Starí muži odpovedali spoločne. “ Keby ste pozvali Zdravie alebo Úspech, ostatní dvaja by zostali vonku, ale vy ste pozvali Lásku a kamkoľvek on ide, my ideme s ním. Kdekoľvek je Láska, tam je i Zdravie a Úspech !!!!!!!!!“

MOJE ŽELANIE PRE TEBA: “Tam, kde je bolesť, prajem kľud a mier. Tam, kde sú pochyby, prajem obnovenie dôvery v tvoje schopnosti. Tam, kde je únava a vyčerpanie prajem porozumenie, trpezlivosť a obnovenie sily. Tam, kde je strach, prajem lásku a odvahu.“

Dať svet do poriadku

Malý chlapec prišiel k otcovi a chcel sa sním hrať. Otec nemal na chlapca čas a ani chuť na hranie. Rozmýšľal preto, čím by chlapca mohol zamestnať. V jednom časopise našiel komplikovaný a podrobný obrázok zeme.

Tento obrázok vytrhol a roztrhal ho na malé kúsky. Tie kúsky dal chlapcovi, aby obrázok znova poskladal. Myslel si, že mu to bude trvať riadne dlho.
Chlapec si sadol do kúta a začal skladať puzzle. Po niekoľkých minútach prišiel k otcovi a ukázal mu poskladaný obrázok.
Otec tomu nemohol uveriť a opýtal sa chlapca, ako to dokázal.
„Ach, na druhej strane bol obrázok človeka. Ten som správne poskladal. A keď bol v poriadku človek, tak bol v poriadku aj svet.“

Obedovala s Bohom

Bol raz jeden malý chlapec, ktorý sa chcel bezpodmienečne stretnúť s Bohom. Bol si vedomý toho, že cesta na miesto, na ktorom Boh žije, je veľmi ďaleká. Naplnil si teda batoh niekoľkými plechovicami koly, pribalil si čokoládové tyčinky a vydal sa na cestu.
Išiel dosť dlho, keď prišiel do malého parku. Na jednej lavičke videl sedieť starú ženu, prizerajúcu sa holubom, ktoré pred ňou pobehovali a hľadali niečo na zobnutie.


Chlapec si sadol na lavičku vedľa ženy a otvoril svoj batoh. Práve si chcel vytiahnuť jednu plechovicu koly, keď zbadal hladný pohľad starej ženy. Vytiahol teda jednu čokoládovú tyčinku a podal je žene.

Stará pani si s vďakou zobrala sladkosť a usmiala sa na chlapca. A bol to nádherný úsmev! Chlapec chcel ten úsmev vidieť ešte raz, preto jej ponúkol aj jednu kolu.

Zobrala si kolu a znovu sa usmiala – jej úsmev bol ešte žiarivejší. Malý chlapec bol blažený.

Tak sedeli obaja celé popoludnie na lavičke v parku, jedli čokoládové tyčinky a pili kolu – ale nikto z nich neprehovoril ani slovo.

Keď sa zvečerilo, zacítil chlapec, aký je unavený a rozhodol sa, že sa vráti domov. Po niekoľkých krokoch však zastal a otočil sa. Vrátil sa k žene a objal ju. Stará pani mu za to venovala svoj najkrajší úsmev.

Doma matka hneď spozorovala radosť na chlapcovej tvári a spýtala sa ho: „Čo pekné si dnes robil, že si taký veselý?“

A malý chlapec odpovedal: „Obedoval som s Bohom – má nádherný úsmev.“

Stará žena išla tiež domov, kde na ňu už čakal jej syn. Aj on sa spýtal, prečo vyzerá taká šťastná.

A ona mu odpovedala: „Obedovala som s Bohom – a je oveľa mladší, ako som si myslela.“

Cena zlata

Putoval raz žiak so svojím majstrom. A ako tak šli, zrazu pred nimi leží v prachu na ceste veľká hruda zlata. Majster ju minul a kráčal ďalej. Zato žiak sa u hrudy zastavil a začal volať: "Majstre, majstre, vráťte sa!"

Majster sa otočil a opýtal sa: "Čo sa deje synku?"
"Majster, pozrite na tu veľkú hrudu zlata! Čo ste ju nevideli?"
Majster sa vrátil a s úsmevom hovorí: "Máš pravdu chlapče. Som ja to ale starý nepozora. ešte o ňu niekto zakopne."
A zdvihol tu hrudu zlata a odhodil ju do krovín pri ceste.